Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine

Nemal už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom.

Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier.
Jeho syna to stále viac a viac hnevalo. Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “

Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal.

Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec.
Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal:
„To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci.

Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť.
Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.

Zdroj : Facebook