Východňarská básnička o roboce – neexistuje, že še nezašmejece

Na Facebooku sa objavila básnička, ktorú zložila východniarka. V básničke hovorí o svojom zápolení s robotou, zaklincovala to perfektne! Čítajte!

Robota 
Od Božeho rana po chiži śe krucim,
tu prach utrem, žehľim i do prački rucim.
Už daco richtujem fajne na źedzeňe
i kolač upečem, tak na zakuśeňe.
Graciskoch zaś pulno, treba jich už zrjadzic,
kvitki na oblaku tiž treba obrjadzic.
A ket kvitki śčiľim, ta oblak umijem,
kus som pośedzela, granadir richtujem.

Vešla som do spalňi, na jakeho frasa?
treba cachi prebľesc, zaś robota, fasa.
Ta už som odichla, takoj rajbac treba,
ženi co su doma maju isc do ňeba.

Cachi nakrochmaľic, na balkon povišac,
cesto vikisnute, treba śe mi rušac.
Kolače śe peču, sebe pokurujem,
kukňem nad ľadňičku a už bastagujem.

Pavučina viśi i totu už zmitam,
po verchu ľadňički ja už z rentu ľitam.
Podlahi umivam, scahňem už i chodbi,
fšadzi horučava, chribet cali mokri.

Eśči dobre ľudze, že v bitofke bivam,
bo inakši vonka robotu ňesciham.
Poraźi z robotu, či vonka, či dnuka,
fšadzi dze śe kukňem, fšadzi na mňe kuka.

Ta ja z ňu vidžubem, dobre mojo ľudze,
zrucim okuľare, fšadzi čisto budze.
Bo pejc dijoptrije vidza furt robotu,
odňeśka jich nośim už ľem na sobotu.

Autor: Viera Fejerčáková

Foto: ilustračné – pixabay

Tento článok zaujal veľa ľudí